MARIÁN KUFFA: VO VEREJNOM DOME

            Bola to Božia prozreteľnosť, že som sa pri svojej práci dostal aj na také miesta, ktorým sa hovorí verejné domy. Ako to tam vyzeralo? Veľká miestnosť, v prostriedku stôl s kartami, dookola postele, na ktorých sa striedali muži a ženy. Ani sa nehanbili. Pomyslel som si: „Kam som to prišiel?“
            Raz ma pozvali: „Maroš, poď si zahrať poker!“ Povedal som, že poker hrať neviem. Neprekážalo im to, chceli ma to naučiť.
            Sadol som si k stolu a pozoroval som okolie. Okolo prebehlo asi 15-ročné dievča. „Kam išlo to dievča?“ opýtal som sa. „Poď, ukážem ti.“ ponúkol sa mi jeden z chlapov.
            Vyviedol ma hore schodmi. Vošli sme do inej miestnosti, kde som videl to isté, čo dolu, len v „mladšom vydaní“. Chlapci a dievčatá, môžem povedať, ešte deti – chlapci všetci do dvadsiatky, dievčatá asi pätnásťročné. Matrace po zemi, po stenách polepené nahé ženy, v strede miestnosti červené svetlo. Do toho hrala pomalá muzika.
            Mali tam gitaru, vzal som ju do rúk a zahral som. Najskôr zbojnícku, potom trampskú, neskôr modernú a nakoniec „svätú“: „Božia láska je ako slnko“.
            Pozreli sa na seba a začali sa smiať. Vypli magnetofón. „Chcel by som vám niečo povedať...“ ozval som sa. Ostali ticho, popárení na tých matracoch pod dekami. Ukázal som na jedno dievča: „Keby som ťa chcel kúpiť, nedá sa. Keby som predal celý svet, nedá sa. Vieš, akú máš cenu? Ty nie si len kus pekného mäsa pre chlapov. Nechcela by si raz byť matkou?“ Prikývla, že súhlasí. „A myslíš, že takto sa dobre pripravuješ na materstvo?“
            Všetci mlčali. Pri nej ležiaci chalan sa jej dotkol. Také zaucho od nej dostal! Rozprával som im o potratoch, o materstve, o láske – nebolo to vôbec usporiadané, len tak, ako ma napadlo.
            Keď som vyšiel von, bola už tma. „Pane Bože, kde som to bol? Keď sa to moji predstavení dozvedia, preložia ma inam...“ hútal som. Cítil som zodpovednosť za tých ľudí.  Dobehlo ma jedno dievča a potiahlo za rukáv. Plakalo. „Maroš, keby som ťa skôr poznala, nedala by som si to zobrať. Dva razy som bola na potrate, ale nikto mi nepovedal, že je to potrat.“
            Opýtal som sa, kde má rodičov. „Otca mám v Košiciach a mamu v Bratislave.“ „A tu čo robíš?“ „Bývam u babky...“
            Jedným dychom na mňa vyhŕkla: „Maroš, ja by som sa chcela dať pokrstiť!“ „Počkaj, pomaly. Mnohých vecí sa budeš musieť vzdať.“ „Ja sa ich chcem vzdať!“ nedala sa ona. „Reči sú jedna vec a život druhý...“ Mal som svoje skúsenosti.
            A skutočne – o pol roka sa nechala pokrstiť. Dnes žije vo sviatostnom manželstve a má tri deti.

(zdroj: Maroš Kuffa, Kazateľnica život)